close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Yokai academyMinikomixyDaily Challenge(ukončené)
Bez názvuWolf's ParfumTipy a Návody
Raz už mŕtva-Demá
(Ne)správna láska-Recenzie
Krátke poviedky--
---

_______________________________________________________________________________

Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!

Raz už mŕtva- 12.kapitola: Výlet do lesa

30. června 2015 v 22:56 | Alex |  Raz už mŕtva

Konečne tu máme aj Raz už mŕtvu! Je dosť neskoro, ale snažila som sa to napísať čo najlepšie, ale túto "udalosť" som rozdelila na dve kapitoly ^^ Raz už mŕtva sa blíži pomaly ku koncu. Hoci to nevyzerá, bola tu s nami celkom dosť. Je to kvôli tomu, že som najviac nápadov mala práve na tento príbeh :) Teraz však dopĺňam striedavo do každého príbehu, takže je kúsok ťažšie sa s každým stotožniť okamžite. Ale tak hádam si užijete aj túto kratšiu kapitolku. ^^




12.kapitola: Výlet do lesa
"Čo by si povedala na výlet?" spýtal sa ma v polovici druhého mesiaca Darien.
"Výlet?" nechápavo na neho som pozrela. Prikývol nadšene.
"Keďže si už takto v mojom živote. Čo tak výlet, ako normálny pár?" usmieval sa na mňa nadšene. Kúsok som sa zachmúrila. Druhý mesiac je v polovici. Ešte stále som mu nič nepovedala. Nemám na to odvahu.
"Výlet. Znie to tak divne," priznala som sa a pošúchala na hlave. Na to sa hanblivo zasmial aj Darien.
"To rozhodne. Ale chcel by som niečo s tebou zažiť zaujímavé. Nielen domácu spoločnosť. Však, chápeš," sadol si na posteľ a pozeral po mne s prosebným pohľadom. Na to som povzdychla.
"No, tak dobre. Kedy chceš ten výlet?" opýtala som sa ho so slabým úsmevom. Ja som sedela na svojom zvyčajnom mieste. Na parapete okna.
"Tento víkend, ak to vydržíš," nadšene sa postavil a začal si prehrabávať veci v skrini.
"Čo robíš?" opýtala som sa ho zvedavo a zoskočila dole z parapety.
"Hľadám pár vecí," odvetil tlmene. Podišla som blízko neho, aby som mohla vidieť. Lenže aj tak som nič nevidela. Nahrnul sa do tej skrine tak, že bolo vidieť iba vrchné poličky. Nadula som sa a sadla si na jeho posteľ. Vyčkávala som, čo vyhrabe z tadiaľ.
"Mám to!" zahlásil po dlhej chvíli. To som už mala založené ruky na hrudi a zazerala po ňom, že sa mi nevenuje. Mal by si so mnou užívať každý deň, čo som tu. Nemáme už veľa času. Zostal iba mesiac a pol.
"Čo máš?" nechápala som, prečo je taký nadšený, keď zasvietil na mňa baterkou.
"Čo keby sme šli do lesa a tam prespali?" navrhol celý bez seba. Povzdychla som si a pozerala na neho nezaujato.
"Nezabudol si náhodou na to, že si celkom strachopud?" odpovedala som mu na jeho nápad. Zatváril sa smutne.
"Ja nie som strachopud. Iba sa rád bojím a potom tým rád straším ostatných," zamrmlal si popod nos a hodil baterku späť do skrine.
"Tak fajn! Pôjdeme na stanovačku do lesa. Potom mi však nevrav, že som ťa nevarovala!" povolila som mu napokon. Jemu sa rozžiarili oči, schmatol baterku zo skrine a začal ňou striedavo svietiť. Usmieval sa pri tom ako blb. Taká detská radosť. Usmiala som sa pri tom tiež.
"Takže tento víkend, že?" uistila som sa pri jeho radosti.
"Áno!" len zvýskol a naďalej poskakoval po izbe nadšene. Jeho radosť nemala hraníc. Ja som sa iba zachichotala na ňom a znova sa posadila na svoje miesto na parapete.
Už v piatok vyhadzoval Darien, dobreže nie, celú skriňu. Jeho nadšenie ho neopustilo po celé dva dni, čo mi to oznámil v stredu. Rozhodne bol po tie dva dni hyperaktívny. Mala som ťažkosti stíhať sledovať, čo sa deje.
Zrazu pred dvere postavil veľký batoh. Ja som len udivene na to pozerala.
"To, čo všetko berieš?" spýtala som sa ho zvedavo. Viacej ma zaujímalo, prečo má taký veľký batoh, keďže všetko môže brať akurát tak pre seba.
"No, jedlo pre nás dvoch, oblečenie, spacáky, stan..." začal vymenovávať, ale okamžite som ho zastavila.
"Prečo pre nás dvoch? Ako duch nepotrebujem jedlo, spánok, dokonca ani teplé oblečenie," začala som mu vymenúvať všetky zbytočné veci pre mňa. Ten sa na mňa strápene pozrel.
"To nemôžeš aspoň raz sa tváriť, že si normálny človek?" povzdychol si sklamane. Pokrútila som na to hlavou.
"Nemôžem. Už som to raz urobila. Vtedy som zistila, že necítim žiadnu chuť. Nemá to cenu sa pretvarovať," vysvetľovala som mu tiež smutne. "Proste sa nedokážem úplne tváriť, ako normálny človek. To by som najprv musela žiť."
Obidvaja sme stíchli a pozerali do zeme. Ani jeden neprehovoril, až po chvíli ja.
"Vlastne som nemala by byť ani v tvojom živote. Ty si nažive, ja už nie," povedala som potichu a odvrátila zrak od neho. Zrazu ma schmatol za zápästie, čo ma donútilo na neho pozrieť.
"Toto už nikdy predo mnou nespomínaj," povedal potichu, ale pevne a výhražne. Tentoraz sa musím priznať. Tou vetou som mu naozaj ublížila. Bolo mi to ľúto hneď na to.
"Uhmm..." prikývla som na to, ale nechala som túto tému otvorenú. Raz mu budem musieť povedať, že už nám nezostáva veľa času.
"Dobre, nechajme to tak," odvetil napokon a pustil mi zápästie. Neviem ani či mi ho držal pevne. Necítila som dokonca ani bolesť. Nemala som ju prečo cítiť. Som nehmnotné telo, ktoré sa dokáže dostať do hmotného stavu. Celkom zaujímavé, že?
"V poriadku," radšej som mu iba pritakala. Nechcela som ho ešte viac rozladiť než bol. Už dosť som teraz to pokazila.
"No dobre, tak tú polovicu pre teba odbalím. Nabalím iba pre seba," povzdychol si sklamane. Začal rozbaľovať celý ten obrovský batoh.
Keď druhý krát postavil batoh ku dverám, bol o polovicu menší.
"Vidíš, bude sa ti aj lepšie nosiť," povedala som mu na zdvihnutie nálady, ale on sa iba po mne zamračil, tak som sa zneviditeľnila. Zrazu zosmutnel.
"Si tu, že Dia?" spýtal sa akoby do éteru.
"Neboj, budem tu, koľko budem môcť," povedala som to takto. Snažila som sa mu naznačiť, že veľa času nemáme, teda si to máme užiť.
"Dobre. Tak dobre. Ukáž sa už," pousmial sa slabo. To viem, že je znak toho, že na mňa nevyletí. Zviditeľnila som sa. Vtedy sa jeho úsmev rozšíril ešte viac.
"Si pripravená vyraziť?" opýtal sa ma a zobral si batoh na chrbát. Pousmiala som sa kúsok a prikývla.
"Ja vždy," odvetila som, keď sa už bral dole schodmi.
Liam hodil na Dariena udivený pohľad. V tú chvíľu som už nebola viditeľná pre ľudské oči.
"Kam sa chystáš, Darien?" opýtal sa ho brat. Darien sa len pobral do chodby, kde sa začal obúvať. Liam ho nasledoval.
"Darien!" skríkol na neho už nahnevane Liam. Darien sa iba otrávene na neho otočil.
"Čo je?" odvrkol mu hnusne. Liam si založil ruky na hrudi.
"Pýtam sa ťa, kam ideš," vrátil mu to rovnakým tónom. Odkedy sme boli naposledy v tej reštaurácii, tak sa ich vzťah zhoršil. Trochu ma to ranilo. Sú bratia a mali by spolu dobre vychádzať, lenže im to nešlo.
"Na stanovačku," už otváral dvere Darien. Liamovi obočie od udivenia sa stratilo až vo vlasoch.
"A sám? S nikým iným?" spýtal sa ho prekvapene brat. Darien si na to iba povzdychol podráždene.
"Beriem Diu so sebou," šepla som Darienovi okamžite do ucha.
"Beriem Diu so sebou," zopakoval presne na vlások. Potom sa zatváril zmätene, ale potriasol hlavou.
"Aha, dobre. Tak sa zabavte spoločne," povedal kúsok neveriacky Liam. Obráti sa a odíde do domu.
Darien rýchlo zabuchne dvere a rýchlym krokom to mieri ku kraju mesta.
"Ako si to spravila?" šepol kúsok udýchane. Ale nehneval sa! To bol pre mňa základ. Vydýchla som si.
"Jednoducho som ti to rýchlo šepla do ucha. Teda som ti zamiešala myšlienky a ty si zopakoval presne, čo som ti ja povedala," pravdaže túto 'teóriu' som si práve teraz vymyslela. Nebolo to tak. Ja som proste len okamžite zareagovala, keď sa Liam opýtal Dariena, že s kým ide.
"Neverím," zasmial sa na tom.
"Tak tomu never, ak nechceš," uškrnula som sa na to, ale nemohol to ešte vidieť. Všade okolo boli ľudia, takže som sa nemohla len tak zjaviť uprostred ulice. Ale tak, už len to, že Darien sa rozprával sám so sebou muselo vyznieť divne. Avšak nikto sa po ňom neobzeral z okoloidúcich.
Došli sme na lúku. Tá sa nachádzala asi päť kilometrov od mesta. Neďaleko sa tiahol pás lesa. Darien zničený došiel k tomu lesu a hodil sa na zem.
"Sedíím!" skríkol do prázdna a rozdýchaval sa. Ja som sa zviditeľnila a začala smiať.
"Nesmej sa mi!" povedal mi to síce, ale začal sa smiať tiež.
"Nemal si toľko bežať," odvetila som s úškrnom.
"Fajn, máš pravdu," dal ruky hore na obranu.
Stiahol si z chrbta batoh a začal si rozkladať stan a spacák doň. Batoh potom hodí tiež do stanu a začne si rozkladať oheň na opečenie.
"Teš sa na noc, Dia. Bude sranda," usmial sa na mňa Darien.
Našiel nejaký papek a urobil si z neho ražeň. Tak si začal opekať špekačky.
"No, tak to som zvedavá," zachichotala som sa a pozorovala ho pri tom.
Lenže noc bola viac desivejšia pre neho, než pre mňa.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama