close
Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!
Zjistit více

Yokai academyMinikomixyDaily Challenge(ukončené)
Bez názvuWolf's ParfumTipy a Návody
Raz už mŕtva-Demá
(Ne)správna láska-Recenzie
Krátke poviedky--
---

_______________________________________________________________________________

Vážení uživatelé,
16. 8. 2020 budou služby Blog.cz a Galerie.cz ukončeny.
Děkujeme vám za společně strávené roky!

(Ne)správna láska - Part 14

26. září 2017 v 11:34 | Alex |  (Ne)správna láska

Zdravím obecenstvo. Áno, dlho som sa tu neukázala, dokonca ani nič nepridala. Ale to neznamená, že som na vás nemyslela! Som sa odhodlala pridať ďalšiu časť (Ne)správnej lásky! Ako nám tu pokračujú vzťahy? Hachiko sa odvážila povedať Lise všetko! Ako na to reagovala? To všetko v tejto časti: Part 14 začína!



"Ha, deje sa niečo?" spýtal sa ma ustarostene, ale jeho tón znel tvrdo. Akoby to chcel za každú cenu zo mňa vyklopiť, aj keby to bolo nasilu, to čo ma trápi.
"Nič," zamrmlala som a mykla lakťom na protest, nech ma pustí. Spravil presný opak. Stisol mi ho ešte viac.
"Naozaj nič?" ťahal si ma k sebe, aby nado mnou mohol mať kontrolu.
"Pusť ma," zasyčala som na neho a zároveň zazrela. Rovnako mrzutý pohľad mi opätoval.
Takto sme sa mlčky prebodávali pohľadmi, keď ma napokon pomaly pustil. Rovno som sa mu vytrhla, ako som pocítila, že uvoľnil stisk a odpochodovala do Lisinej izby. Tá na mňa nechápavo pozerala, keď som jej vtrhla do izby a zabuchla dvere. Práve mi ustielala matrac na zemi.
"Stalo sa niečo?" stihla sa ma opýtať skôr než ja jej.
"Povedala si niečo Arianovi? O tom parku dnes?" ale aj tak som ignorovala jej otázku a zamračene na ňu pozerala od dverí.
"Si sa zbláznila? To by som mu povedať nemohla, inak by ti začal robiť bodyguarda aj na záchode. Čo pochybujem, žeby sa ti páčilo" zamávala si dlaňou pred očami, akoby mi naznačovala či mi nešibe.
"Ach, aha. Pravda. Teda si mu ani nespomenula, že si ma stretla?" ešte som sa uistila. Lisa pokrútila hlavou.
"Nič také. To by už vyzvedal, že kde sme sa stretli a ani mne nie je príjemný jeho výsluch," odpovedala mi negatívne. Vydýchla som si.
"Prečo sa vôbec niečo také pýtaš?" vyzvedala Lisa, zaujatá mojím správaním. Mykla som plecom, že nech to nechá tak a pohla sa ku matracu, ktorý bol pripravený.
"Iba mi tak napadlo, či si mi náhodou niečo nepovedala," zamrmlala som ľahostajne, ako som si sadala na matrac.
"Toto by ti iba tak nenapadlo, Hachi. Čo sa stalo, kým si si bola odskočiť?" mračila sa na mňa Lisa.
"Hovorím, že nič veľké. Iba tak mi to prišlo na rozum," stále som si húdla svoje.
"Nie som sprostá, Hachiko! Stalo sa niečo s Arianom?" hovorila potichu a sipela cez stisnuté zuby, akoby som vedľa seba mala nasratú hus. Takúto som ju párkrát zažila a ani raz to nebolo príjemné spomínanie.
"Prečo sa stále vypytujete, či sa niečo nestalo, keď vám jasne hovorím, že je všetko v poriadku?!" hovorila som tiež ticho, ale podráždene.
"Pretože ťa obidvaja dobre poznáme a vieme, že si sa naučila veľmi dobre klamať počas toho, ako si bola v tej zdrogovanej bande! Naozaj si myslíš, že som taká sprostá, že ti uverím to tvoje úžasné "nič"?!" Lisa už zúrila. Nemala rada, keď som jej klamala, či odporovala, čo sa týkalo mojej zlej situácie. Bola mi viac ako len dobrá kamarátka, niekedy mi bola tiež ako staršia sestra, ktorá sa o mňa stará namiesto vlastnej matky.
"Arian ma zastavil vo dverách kúpeľne a pýtal sa ma, či sa niečo nestalo a nechcel ma pustiť odtiaľ," rýchlo som to odrapkala, ako na mňa Lisa vytvárala nátlak.
"No vidíš, že to ide. Bolelo ťa to, povedať mi to?" zacítila som, ako sa Lisa uvoľnila. Pokrútila som hlavou záporne na odpoveď.
"Takže pre toto si sa ma spýtala, či som mu niečo nespomenula o parku?" znelo to ako otázka, ale bolo to skoro až prosté skonštatovanie od Lisy.
"Áno. To vypytovanie mi bolo veľmi nepríjemné," prikývla som pomaly. Lisa si povzdychla a zatvárila sa zamyslene. Zrazu sa postavila z matraca a podišla ku dverám.
"Kam ideš?" zastavila som ju svojou zvedavosťou.
"Hneď sa vrátim," mávla rukou a zmizla za dverami.
Zostala som niekoľko minút v tichu a sama. Od nudy som si začala prezerať hry, čo mala Lisa na konzoly. Ona bola hrozná hráčka a mala celkom veľkú zbierku.
Od brutálnych cez dobrodružné až po hororové.
Ale zase na počítač si tiež sťahovala nelegálne hry.
Rozpomenula som si, ako sme drvili rôzne hry, ale ja som sa zásadne vyhýbala hororovým. Krv som zniesla, s tým som nemala taký problém. Ale ľakačky som nenávidela a bála sa byť potom sama po tme, že či na mňa niečo neskočí.
Práve, keď som si prezerala a čítala najnovšie hry v Lisinej zbierke, vošla Lisa s Arianom. Mierne som znervóznela vo vnútri, ale tvárila sa, že ma ten titul naozaj zaujíma.
"Zhodli sme sa s Arianom, že vy dvaja sa potrebujete nutne porozprávať, ale tentoraz to bude v mojej prítomnosti," vyhlásila Lisa a sadla si na ustlaný matrac blízko mňa. Pomrvila som sa a pomaly odložila hru na svoje miesto.
Naťahovala som čas, čo najviac sa dalo. Arian si medzitým sadol oproti nám na zem. Otočila som sa k nim aj tvárou, ale nepozrela som sa na nich. Iba som zapichla pohľad pred seba na zem.
"No, začni Arian," podporila ho Lisa. Začula som ako sa zhlboka nadýchol nosom.
"Ha, nenávidíš ma?" išiel okamžite k veci, že som zostala udivená. Pozrela som na neho a uvidela, že jeho pohľad smeroval mi presne do očí.
"Prečo by som ťa mala nenávidieť?" vypadlo zo mňa.
Lisa sa len potichu prizerala a pomaly sa jej dvíhalo obočie.
"Začínaš sa mi vyhýbať, si nepríjemná na mňa. Neviem, ako inak si to mám vysvetliť, len tým, žeby si ma začínala nenávidieť," zavalil ma svojou hromadou myšlienok, ktoré začínali dávať zmysel ohľadom jeho prvej otázky.
Pokrútila som hlavou a povzdychla si.
"Tak prepáč chlapče, že si na mňa toho toľko navalil za jeden deň. Chcela som byť čo len chvíľku osamote a nechať si to uležať v hlave, ale pravdaže u mňa doma je nevítaný návštevník, ktorý mi tiež nedá pokoj. Ešte k tomu prídem sem a ani ty sám ma nechceš nechať na pokoji!" hovorila som potichu, jedine na poslednom slove som trochu zvýšila hlas.
Arian pomaly sklopil hlavu a vlasy mu padli do očí. Mal ich už dlhšie než zvyčajne.
Trochu som oľutovala svoje slová, ale teraz som musela byť už ráznejšia ohľadom svojho súkromia.
Nastalo ticho. Mala som pocit, že Lisa chce niečo povedať, ale dlho sa rozhodovala.
"Prepáč, Ha," prvý sa napokon ozval Arian. Pozrel na mňa. Zdalo sa mi, že v jeho očiach vidím slzy, lebo ich mal lesklé.
"Stalo sa," povzdychla som si. "Daj mi čas, prosím."
Arian mlčky prikývol a rovnako bez slova odišiel z Lisinej izby. Keď sa za ním zatvorili dvere, tak Lisa spustila na mňa spŕšku:
"Čo sa s tebou deje Hachi? Síce si bola vždy na Ariana niekedy nepríjemná, ale teraz som mala ešte väčší pocit, že si držíš čo najviac odstup. Prečo?"
"Nerozoberajme to, Lisa," pokrútila som hlavou.
"Hachi, chcem vedieť, čo ťa trápi," šepla Lisa. Myslela to so mnou dobre.
"Som rada, že sa o mňa zaujímaš, o to ako sa cítim. Ale niektoré veci sú iba zbláznené hormóny puberty," teraz som sa odťahovala aj od Lisy. Našťastie moje vyhýbanie zobrala ako priamu odpoveď.
"Tak dobre. Ako si povieš," prestala dobiedzať.
Chvíľu sme sedeli iba v tichu. Potom pár minút pred jedenástou v noci, sa ma spýtala, či si nezahráme nejakú hru. Pristala som. Aspoň sme nesedeli úplne mlčky, a zároveň hry vedeli dobre odreagovať.
Bola to zábava. Lisa vybrala starú bojovú hru pre dvoch hráčov. Rýchlo som sa uvoľnila a kričala po Lise rôzne útoky, ktoré mal v arzenále môj charakter. Ona sa na tom hrozne smiala a moje pokriky mi oplácala štuchaním do mňa lakťom alebo ramenom.
Na to sa otvorili dvere a z nich vykukla Arianova strapatá hlava. S Lisou sme vybuchli smiechom, hneď ako sme ho uvideli.
"Stíšte sa. Snažím sa spať," zamrmlal mrzuto a zíval skoro stále.
"Tak si daj slúchatká," odvrkla mu s úsmevom jeho vlastná sestra. Zachichotala som sa a Arian po Lise zazrel.
"Haha, vtipná. Ja sa chcem aj vyspať, dievčatká," naďalej bol mrzutý.
"Niečo zajtra máš, že ideš tak skoro spať?" spýtala sa ho sestra mierne zachmúrene.
"Našiel som si brigádu a zajtra začínam," zamrmlal a pošúchal sa na hlave. Udivene som na neho pozrela.
"Nemala mať kapela zajtra skúšku náhodou?" vyhŕkla som a konečne na mňa Arian pozrel.
"Aj sa bude skúšať, ale až večer," pomaly prikývol.
"Až večer?" zaskučala som a rozvalila sa na zemi. "Čo budem dovtedy robiť?"
"Spoločne strávime čas my dve!" hodila sa na mňa Lisa.
"Hej!" zvýskla som a začala sa smiať.
"Mne je jedno ako sa utíšite, ale buďte už ticho. Chcem sa vyspať," ozvalo sa od Ariana a zatresol dvere.
Chvíľku sme s Lisou mlčali, ale už to nebolo trápne ticho, čo predtým. Teraz sme obidve premýšľali, čo budeme robiť ďalej.
"Chceš ísť spať?" spýtala sa ma Lisa a pomaly zo mňa zliezla.
"Ani nie som toľko unavená," zamrmlala som, ale ako naschvál som si zívla hneď na to. Tá sa veľmi potichu zasmiala.
"Si si istá, Hachi? Predsa len sama si mi povedala, že dnes to bol dlhý deň. I keď to isté platí pre mňa," usmiala sa na mňa.
"Takže spať?" zamumlala som a začala sa naťahovať.
"Hej. Niečo zajtra vymyslíme. Nejaký ten program," odvetila Lisa, kým vypínala konzolu.
"To by bolo fajn," prikývla som.
Nechcela som byť ani chvíľu s Natsukiom. Stačilo, že s ním budem musieť vydržať každý deň v jednej triede a doma.
Zaľahli sme do postelí. Chvíľu som sa prehadzovala na matraci, ktorý obsadil väčšinu podlahy v izbe.
Otočila som sa na brucho a rukami objala vankúš. Moju myseľ zahltili myšlienky z tohto dňa. Najprv vyznanie Natsukia a hneď na to Arianove s bozkom ako bonus.
"Lisa?" šepla som do tmy. Od nervozity sa mi triasol žalúdok.
"Hm?" zamrmlala ospalo a začula som zašušťanie jej periny, ako sa prevalila.
"Chcem ti povedať niečo, čo som ti zatajila," hovorila som potichu.
"Pokračuj," odpovedala mi už trochu živším hlasom.
"Síce Arian o tom už vie, len tebe som sa to bála povedať," šepkala som a viac tisla vankúš na svoju hruď.
"Už to povedz Hachi. Nechoď okolo horúcej kaše," zamrmlala kúsok mrzuto.
"No. Arian je aj preto nesvoj, za to čo som mu povedala, že sa mi stalo... Natsukio sa mi vyznal," pomaly som strácala hlas, ako som pokračovala.
"Čo?!" zvýskla Lisa a počula som ako sa posadila na posteli.
"Tichšie," zasyčala som na ňu. Nechcela som, aby nás začul Arian.
"Čože?" už hovorila pošepky, ale znelo to aj trochu zúrivo. "Však nie ste jedna krv?"
"Sme... teda aspoň tak to tvrdí matka, ale v tejto veci jej nemám prečo neveriť. Však vyzeráme naozaj skoro identicky, takže jediné vysvetlenie môže byť, že sme dvojičky. A len moja mama môže dať také mená ako sú 'Natsukio' a 'Hachiko'," povzdychla som si.
"Tak hej. Máte dosť podobné črty. Ale aj tak... vyznal sa ti? V akom zmysle? V tom romantickom, že ťa miluje?" uisťovala sa Lisa. Podľa tónu jej hlasu som si dokázala predstaviť jej výraz.
"Áno, presne ten romantický spôsob. Povedal, že ma miluje," prisvedčila som Lise.
"Ehm..." odmlčala sa. Nedivila som sa jej. Aj pre mňa to bol šok.
"A teraz ti poviem ešte niečo šokujúcejšie, ale prosím nezačni vyvádzať," potichu som ju pripravovala na niečo ešte horšie.
"Nesľubujem," zamrmlala s povzdychom.
Nádych. Výdych.
"Nielen, že sa mi Natsukio vyznal, ale aj..." bola som Lisou rovno aj prerušená.
"Nebodaj ťa pobozkal," zhíkla.
"No... áno," priznala som sa. Ozvalo sa buchnutie na matrac. Lisa sa naň hodila.
"Toto je ešte horšie než som si predstavovala. Tak preto si bola tak nesvoja, keď si sa mi to snažila prezradiť," zašepkala zmorene.
"Ver tomu, že pre mňa je to horšie. Bývam s Natsukiom totiž. Bojím sa toho, aby si ma nesnažil namotávať," povzdychla som si.
"Uhm. S tým však teraz večer nič nespravím. Vyspime sa a zajtra na niečo hádam prídeme," odvetila Lisa už omnoho pokojnejšie. Rýchlo sa s tým vyrovnala, pomyslela som si. Ale zase, keď bola Lisa pokojnejšia, tak som bola aj ja. S tým sa dalo aj lepšie zaspávať.
Prebudila som sa o pár hodín, ale videla som, že je ešte stále tma. A hlavne ma veľmi smädilo. Chvíľu som zostala len tak ležať a načúvala. Lisa pokojne vydychovala, teda spala.
Pomaly som sa vyhrabala z postele a vyšla z izby. Zišla som dole schodami (Lisa s Arianom bývajú v dome s rodičmi) a namierila si to do kuchyne, kde som si chcela dať iba pohár vody, a rýchlo späť zaliezť do Lisinej izby. Kiežby.
Všimla som si, že v kuchyni sa tlmene svieti. Pomaly som vchádzala a pozerala, kto tam je, keby náhodou sa budem musieť pozdraviť rodičom.
"Ha? Čo tu robíš?" Arian ma zbadal skôr ako ja jeho.
"To by som sa mohla spýtať aj ja teba," myklo mnou, ale predsa som mu odpovedala.
"Nemôžem spať," jednoducho mykol ramenami.
Sedel pri jedálenskom stole a pred sebou mal krabičku keksíkov.
"Takže vyžieraš, čo môžeš?" nadvihla som obočie, ako som to uvidela. Nervózne sa zasmial.
"Dá sa to tak povedať," vložil si ďalší keksík do úst, kým som prešla okolo neho ku kuchynskej linke.
"A što ty thu?" spýtal sa ma s plnými ústami. Potichu som sa zachechtala a vyťahovala si pohár z poličky.
"Zobudila som sa na to, že som smädná," mykla som ramenom a naplnila si pohár vodou.
"Takže sa ti spí dobre?" zamrmlal a začal si prezerať keks v ruke, kým si ho vložil do úst.
"Tu sa mi vždy spalo dobre," prisadla som si k nemu s pohárom v ruke.
"Zaujímavé," začal sa mračiť akoby ho to hnevalo.
"To je snáď priestupok, že sa mi tu dobre spáva?" opýtala som sa ho najmilšie a najsladšie, ako som dokázala. Lebo tento tón hlasu ho ešte viac vytáčal. Zazrel po mne. Ja som sa iba usmiala nevinne.
"A čo keď poviem, že je to skôr zločin?" vyzývavo sa usmial na mňa, ale stále mierne zazeral.
"Tak ja môžem odísť a už sa tu nikdy neukázať," zdvihla som ruky v geste, že sa vzdávam. Trochu nepríjemnejšie sme sa vysmievali jeden druhému.
"To by si nahnevala Lisu," odvrkol a nepozrel na mňa.
"A teba by to neurazilo?" nadvihla som obočie v otázke.
"Možno?" mykol plecom. Stále som mala zdvihnuté obočie. Dlho si povzdychol.
"Po dnešku by ti už mala byť odpoveď jasná," vložil si tvár do dlaní.
Natiahla som sa a zobrala si keksík tiež. A mlčala. Mlčal aj Arian.
"Bolo by mi to veľmi ľúto," šepol potichu a prelomil mlčanie.
"Aj mne," zamrmlala som. Keby sa už u nich doma neukážem, tak by som prišla o bezpečné útočisko.
"Áno?" pozrel na mňa pomedzi prsty. Pomaly som prikývla.
"No nič," vzdychla som si a vstala. "Idem späť do izby."
"Dobre," kývol.
Odložila som pohár do dresu a chystala sa odísť.
"Dobrú noc, Hachi," šepol, ale tak aby som ho dokázala počuť.
"Dobrú, Arian," zamrmlala som a odišla.
Vrátila som sa do Lisinej izby a zahrabala sa do perín. Bol to rozhodne divný rozhovor.
Rýchlo som upadla do spánku. Už som sa iba ráno prebudila na buchnutie vchodových dverí.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama