20. ledna 2018 v 15:33 | Alex
|
(Ne)správna láska sa nám znova posúva vpred. Vedeli ste, že tohto roku v októbri oslávi 5-ty rok kedy ju píšem? I keď to nie je čím sa chváliť. ^^ Ale pravdaže aj naďalej budem prinášať a písať osudy postáv z (Ne)správnej lásky: Hachiko, Natsukia, Ariana a Lisy.
Na dnes si vychutnajte pohodové čítanie a čo sa stane ďalej?
Prevalila som sa na druhý bok a tresla sa o zem. Potichu som zaskučala, lebo som si tvrdo udrela bok, kde je kosť.
"Preboha, čo robíš Hachi?" ozval sa Lisin hlas. Znelo to, akoby stála nado mnou. Otvorila som lenivo oči a znova zaskučala, keď ma nával svetla oslepil.
"Už si hore, šípková Ruženka?" zaduneli kroky vedľa mňa. Lisa ma obišla a šla pravdepodobne ku šatníku.
"Možno? Koľko je hodín?" zamrnčala som a pomaly sa posadila.
"Asi sedem? Hej, sedem päť," odpovedala mi Lisa.
"To je ešte neskoro na mňa. Dobrú," a chystala som sa znova zahrabať medzi periny. Už pri mne bola Lisa a zobrala mi perinu. To mi ale nezabránilo si ľahnúť znova.
"Ty chceš, aby som ťa z tej postele dostala násilím?" spýtala sa ma Lisa až príliš pokojným hlasom, z ktorého ma zamrazilo.
"Už som hore," okamžite som bola na nohách. Tá nemohla zakryť ten spokojný výraz.
Tým hlasom ma vždy vedela dať do pozoru. Lebo nasledovnú situáciu som raz zažila a ďalší raz to nechcem. Len myšlienka na to ma zabolela.
"Výborne. Zatiaľ sa prezleč. Dole sa naraňajkujeme," pousmiala sa na mňa a s tým vyšla z izby.
Začula som, že jej kroky smerovali do kúpeľne.
"Asi sa šla umyť," zamrmlala som si pre seba a začala sa pomaly rozhýbavať, aby som sa obliekla do svojho vonkajšieho oblečenia. Prehrabla som si vlasy a zistila, že by som si ich mohla zmyť.
O chvíľu sa vrátila Lisa, celá vyumývaná.
"Lisa? Môžem dnes použiť vašu kúpeľňu?" opýtala som sa jej, kým si ona ešte poukladala pár vecí. Doslova až udivene na mňa pozrela.
"Že sa vôbec pýtaš. Jasné, že môžeš. Vždy, keď prespávaš, aj neprespávaš, tak môžeš sa u nás osprchovať, či okúpať. Nikto ti v tom nebráni," odvetila Lisa.
"Jasné. Ale je slušnosť spýtať sa, nie?" zasmiala som sa nervózne.
"Kedy ti to slušnosť kázala. Vieš ty vôbec, čo slušnosť je?" uťahovala si zo mňa s potmehúdskym úsmevom.
"Akoby som nevedela?! Ja viem všetko!" nafučala som sa naoko, a aby to malo ešte väčší efekt, tak som si založila ruky na hrudi. Tá sa začala smiať na mojom divadle.
"Však dobre, ty vševed," uškŕňala sa ďalej.
"Ty mi neveríš?!" hrala som ďalej svoje divadlo.
"Ale hej, ty blbá," Lisa sa usmievala čoraz viac. "Radšej už poď."
Schmatla ma za ruku a zatiahla do kuchyne, kde sme sa naraňajkovali.
"Koľko máš peňazí? Žeby sme zašli nakupovať?" navrhla mi Lisa počas toho, ako sme už len popíjali čaj.
"Veľa ich nemám, však ste včera za mňa platili jedlo. Hoci by sa mi hodilo kúpiť si nové struny na basgitaru a vymeniť ich pre skúškou. Tie čo mám sú už celkom staré," začala som premýšľať nahlas.
"No vidíš. Ja by som zase chcela zájsť do Gameshopu. Vyšli nové hry a chcela by som sa na ne pozrieť, či bude stáť za to, minúť svoje vreckové. Takže môžeme zájsť aj do hudobnín cestou. A ak veľmi chceš, tak ti prispejem na struny," srkla si Lisa zo svojho čaju. Bola dosť veľkorysá, keď došlo na mňa.
"Tak hádam, že na struny niečo zhrabnem," pokrčila som plecami, aby som jej naznačila, že si o mňa nemusí robiť starosti.
"Hej! Hlavne, že si fňukala, aký si úbožiačik, že nemáš ani na jedlo!" zamračila sa na mňa Lisa. Potichu som sa zasmiala.
"Pre mňa je dôležitejší môj hudobný nástroj, než jedlo," uškrnula som sa. Tá si bezradne povzdychla a chytila sa za hlavu.
"Ešte šťastie, že si posadnutá už len tou hrou na basgitarou a ničím iným," vydala zo seba ďalší povzdych. Potichu som sa zachichotala. Áno, bolo to šťastie, že som toľko priľnula na hudbu a zamilovala si svoju basgitaru. Milovala som tie hlboké tóny a rytmus, ktorý zo seba dokázala vydať.
"No, to veru je," usmiala som sa na Lisu a ona mi ho zľahka opätovala.
"Tak dobre, poďme," vstala a vložila svoj hrnček do dresu. Ja osm ešte vypila posledné dva glgy čaju a tiež dala hrnček do dresu.
Ešte som vybehla do izby po mobil, peňaženku a kľúče od bytu. Mobil som nezabudla skontrolovať. Žiadny neprijatý hovor. Ako inak, pomyslela som si a mykla plecom.
Tieto tri veci som narvala do vreciek a zbehla ku vchodovým dverám, kde ma už čakala pripravená Lisa. Zrazu vtedy mi niečo došlo.
"Och," zarazila som sa pri obúvaní tenisiek.
"Čo je?" spýtala sa ma Lisa s nadvihnutým obočím.
"Teraz mi došlo, že si budem musieť z domu zobrať basgitaru," pokračovala som v chystaní sa. Navliekla som na seba uý aj kabát, než mi Lisa odpovedala. Asi čakala, kým mi bude môcť pozrieť do tváre.
"Tak pôjdeme spoločne. Však som ti povedala, že ťa nenechám samotnú tento víkend," pousmiala sa a žmurkla na mňa.
"Ďakujem," vydýchla som si. To, že bude so mnou Lisa bola veľká úľava.
"To nič. Predsa si mi ako sestra," mávla nad tým rukou a začala hľadať kľúče po vreckách.
"To hej. Len škoda, že sa nemôžem sem rovno presťahovať," zažartovala som. Lisa asi našla kľúče, lebo jej zaštrngotali v rukách, než ich strčila do vrecka.
"Nemyslím si, že by mal s tým niekto problém. Jedine tak tvoj brat a možno matka," tá to zobrala trochu vážnejšie.
Bola pravda, že sa o mňa starali lepšie, než vlastná matka. Ale zase som ich nehodlala príliš otravovať svojou prítomnosťou. Aj keby to im nevadilo.
"Možno by som si mala nájsť brigádu ako Arian," povedala som nahlas myšlienku, ktorá mi zišla na rozum. Lisa sa na mňa udivene otočila.
"Prečo by si mala?" zaujímalo ju. Ale na očiach som jej videla niečo, ako uznanie. Že konečne začínam premýšľať ešte viac nad sebou.
"No, mohla by som si tak našetriť a nájsť si vlastné bývanie. Aspoň by som tak vypadla z domu a nikoho tým nezaťažovala," pokrčila som plecami. Istým spôsobom toto bola tá najnormálnejšia myšlienka, odkedy som si zmyslela hru na basgitaru a Arian ma prijal do kapely.
"Vidíš, že vieš byť aj múdre a rozumné dievča," Lisa prešla z údivu do smiechu a otvorila nám dvere.
"Hej! To bolo na osobu!" založila som si ruky na hrudi. Snažila som sa tváriť urazene, ale hneď som sa usmiala.
"Veď vieš ako som to myslela," uškŕňala sa od ucha k uchu.
"No, radšej poďme," navrhla som a zľahka do nej strčila. Nič mi na to nepovedala, iba ma stihla potiahnuť so sebou.
Prechádzali sme sa mestom. Niekde sa zastavili pri nejakom výklade. Lisa to okomentovala a šla ďalej. Nikdy nebola typ na nákup oblečenia, ale keď sa jej niečo zapáčilo, tak to musela mať. Hry však nakupovala ako bláznivá.
Ako v prvom sme sa radšej zastavili v Gameshope. Vedela som, že tam prinajlepšom strávime tri hodiny, kým si ona prezrie všetky novinky, a nedajbože, keď nájde nejaké iné zaujímavé hry.
"Gemblerka," zamrmlala som potichu, keď platila kôpku hier, čo si našla. Minula skoro všetko svoje vreckové od rodičov.
"A čo? Máš s tým problém, Hachi?" pozrela iba letmo na mňa, keďže čakala na výdavok a bloček. Potichu som si začala popiskovať melódiu, ktorú sme zložili s Arianom.
"Máš šťastie," šepla Lisa, keď som odmietala prehovoriť.
Vyšli sme z Gameshopu a ja som skontrolovala koľko hodín ušlo. Dnes Lisa prekonala svoj rekord. Strávili sme tam len okolo dvoch hodín.
"Tak čo? Ideme teraz do hudobnín?" spýtal sa ma, keď videla, že naďalej postávam pred obchodom.
"Jasné, ale asi najprv zájdeme po moju basgitaru a pár vecí, čo povieš? Po nákupoch môžem zájsť rovno k vám, aby sme si zahrali tie hry, čo si kúpila," navrhla som jej. Predsa len to bude najlepšie pre mňa.
"Nebude to celkom okľuka?" nadvihla obočie. Záporne som pokrútila hlavou.
"Blízko baráku sú hudobniny, kde sa môžeme cestou zastaviť," vysvetlila som jej.
Zvyčajne do tých hudobnín sa chodím pozerať, keď dostanú nové modely basgitár, alebo si tam zájdem kúpiť nové struny, či iné blbosti k mojej hudobnej kariére.
"Ako si povieš," mykla plecom a vybrali sme sa pešo ku mne domov.
Cestou ku mne sa Lisa rozplývala nad hrami, ktoré si zakúpila. Bola z toho úplne unesená. Ja som sa tým bavila. Každý mal svoje koníčky, len on za to platila viac mesačne ako ja.
Ako náhle sme došli k môjmu baráku, zaváhala som. Či naozaj chcem vstúpiť do toho bytu, kde bývalo aj moje dvojča.
"Hachi?" zvolala na mňa Lisa, ktorá už prestupovala pred vchodovými dverami paneláku. "Tak ideš, či nie?"
"Hej, hej," zakričala som jej späť a pobehla, aby som nám otvorila dvere.
Vyviezli sme sa výťahom hore. Opatrne som otvárala byť. Myslela som si, že moja matka ešte spí. To, čo som tam našla, som nikdy predtým v živote nevidela.
Namiesto toho, aby moja mama ležala v posteli a tvrdo spala, tak sa zvŕtala v kuchyni a varila. Tak toto pre mňa poriadne nikdy nespravila, pomyslela som si mrzuto.
Stála som v obývačke ako obarená, kým do mňa nevrazila Lisa.
"Čo je Hachi? Nechcela si si náhodou zobrať..." nedokončila ani vetu, keď si všimla kam sa pozerám. Aj ju to na okamžik omráčilo a zostala nalepená na mojom chrbte.
"Hachiko? Tak konečne si prišla domov!" otočila sa na mňa matka.
"A za chvíľu aj odchádzam. Zostávam na víkend pri Lise," vypadlo zo mňa bezvýrazne.
"Aha. To je škoda. Akurát varím," zaznela mama ustarostene.
To ma dostalo. Zamračila som sa a založila si ruky na hrudi.
"Ach, mamička sa konečne ujala svojich povinností a jej dieťa to neoceňuje. To je ale smola. Lebo si začala naozaj neskoro," zatiahla som sarkasticky a nahnevane. Lisa udivený pohľad presunula na mňa. Matka sa rozhodla mi oponovať.
"Ak sa ti nepáči, môžeš vypadnúť!" zasyčala na mňa urazene.
"Oh, a čo myslíš, že idem spraviť? Nemôžem sa dočkať, kedy od teba budem môcť vypadnúť navždy!" oplatila som jej zasyčanie a otočila sa k svojej izbe, aby som jej nedala ďalšiu šancu niečo povedať. Lisa ma rýchlo nasledovala.
Vošla som do izby, kde bolo ďalšie prekvapenie. Natsukio ležal v mojej posteli. A ja som už bola naladená naozaj zle.
Podišla som k nemu a nasadila medový hlások: "Dobré ránko, Natsukio. Vyspinkaný, braček?"
Ten sa pomrvil a pomaly rozlepil oči. Uvidel ma a usmial sa. Musela som uznať, že roztomilý úsmev mal, ale v tej chvíli mi to bolo jedno.
"Ach, dobré, Hachi. Výborne som spal, čo ty?" hovoril síce rozospato, ale aj nadšene.
"Och, celkom dobre. Ďakujem za opýtanie. Ale mám ešte jednu otázočku," usmievala som sa falošne. Lisa už bola aj zmrazená od šoku, čo som vyvádzala.
"Áno, sestrička?" Natsukio sa začínal usmievať od ucha k uchu.
"Prečo ležíš v mojej posteli?!" a posledným slovom som ho nečakane kopla do zadku. Ten zvreskol a okamžite sa posadil.
"Zbláznila si sa?!" skríkol po mne a jeho tvár sa zmenila v naštvanú grimasu.
"Aj keby som sa zbláznila, tak to, že tu nemáš čo spať v mojej posteli som ti už hovorila!" ja som na rozdiel od neho hovorila potichu a výhražne. Prebodávali sme sa pohľadmi.
"Gauč bol nepohodlný," zaskuhral a ako prvý odvrátil zrak.
"To ma nezaujíma. Vypadni!" zvreskla som naštvane. Už tohobolo naozaj dosť. Ten sa vyplašil a pozeral po mne rovnako šokovane ako Lisa.
"Vypadni," teraz som už zasyčala a ukázala na dvere izby. "A nech ťa tu už nevidím."
Natsukio bol ako boh sto tvárí. Znova zmenil výraz a nevraživo na mňa pozeral. Pomaly sa pohol z postele a prešiel okolo mňa.
"Ešte sme neskončili," šepol mi potichu.
"Aby si sa nedivil," zasipela som a vyprevádzala ho nasrdeným pohľadom. Zabuchol za sebou dvere.
Lisa chvíľu iba tak stála a snažila sa to vstrebať. Ja som sa zatiaľ začala baliť. Basgitaru mi stačilo schmatnúť v puzdre.
"Čo sa práve stalo?" stálo to kamarátke nedochádzalo.
"Vyhodila som ho z izby," odvetila som už úplne pokojne.
"Čo ale robil v tvojej izbe?" opýtala sa ma. Ale ani ja sama som jej to nevedela vysvetliť.
"Je divný," mykla som plecom a skontrolovala si veci, ktoré som si zbalila so sebou.
"Dobre, priznávam. Je kus divný, ako ty hovoríš," konečne mi pritakala.
"No haleluja. Ďakujem, že si to pochopila," zatiahla som ironickým tónom a pozrela na ňu. Tá sa na mňa zamračila.
"Fajn, beriem. Mala som ti viac veriť," priznala si porážku.
"To je pekné počuť," ukázala som jej krivý úsmev.
"Tak čo? Pobalená?" rýchlo zmenila tému a obzrela sa po izbe. "Neporiadok ako vždy."
"Poznámky si nechaj pre seba," upozornila som ju. "A áno, mám už všetko."
"Ideme teda?"
"Hej," pritakala som a schmatla ešte basgitaru.
Snažili sme sa prejsť popri matke čo najrýchlejšie, ale aj tak ma zastavila.
"Kedy prídeš, Hachiko?" vykukla jej hlava z kuchyne.
"Nehraj sa teraz na starostlivú matku," odbila som ju a pobádala Lisu posunkami, že nech už vypadneme.
Rýchlo som zabuchla dvere do bytu, aby som nič z toho blázinca nepočula. Vydala som sa schodmi a stiahla so sebou aj kamarátku.
"Páni," vydýchla a ponáhľala sa za mnou po schodoch.
"Mi niečo hovor," zamrmlala som a prehodila cez rameno batoh, v ktorom boli pobalené veci.
"Toto som vážne nečakala," komentovala to ďalej. Povzdychla som si podráždene.
"Vieš čo? Nechaj to radšej tak. Nemá to význam rozvíjať ďalej," uzemnila som ju rýchlejšie než sa znova nadýchla a povedala.
"Okej," kývla, že rozumela.
Ku hudobninám sme došli mlčky. Nemala som náladu sa rozprávať a vedela som, že Lisa by si nedala pokoj a ďalej by komentovala situáciu, ktorú sme videli u mňa doma.
"Dobrý deň," pozdravila som nahlas, ako sme vošli do hudobnín.
Stáli zamestnanci ma už poznali veľmi dobre. Vždy som k nim chodila kupovať struny a náhradné diely. Dokonca u nich som kúpila svoju terajšiu basgitaru a kombo.
"Dobrý," ozval sa neznámy hlas. Obzrela som sa smerom ku kase.
"Nový zamestnanec?" vyslovila som to ako rečnícku otázku. Lisa stihla začať sa prechádzať po obchode.
"Áno. Brigádnik," kývla mi nová tvár. Bol to chlapec.
"V poriadku," mávla som a vydala sa ku sklenenému výkladu vedľa pokladne, kde uschovávali malé súčiastky, ako struny, ladičky, a tak ďalej.
"Ehm, pomôžem vám?" tentoraz sa ma nováčik spýtal trochu nervóznejšie.
"Iba pozerám struny na basgitaru," odpovedala som kus ľahostajne.
"Ktorý model?" pýtal sa ďalej. Nadvihla som obočie. Oni to už rozdelili na modely? Prešlo mi hlavou.
"Crimson A770," ale rozhodla som sa normálne odpovedať bez otázok.
"Ach, tie už tu nemáme," odvetil prekvapený brigádnik.
"Nie? A nie je to jedno, ktoré použijem?" zahmkala som a prezerala si výklenok. Brigádnik mlčky pokrútil hlavou.
"Ale čoby nie. Pre sú tu vždy, mladá dáma," zasmial sa starší chlap.
"Šéfe?" otočil sa prekvapene brigádnik.
"Dobrý. Dlho som vás nevidela," usmiala som sa na majiteľa obchodu. Medzitým podišla ku mne Lisa.
"Vy sa poznáte?" šepla mi do ucha.
"Hej. Odvtedy, čo som si tu začala kupovať veci na basgitaru," prikývla som a potom sa otočila na majiteľa. "Čo ste hovorili o strunách na moju basgitaru?"
"Že podľa výrobcu, tak na tvoj model začali vyrábať iba nylonové namiesto kovových. Ale ešte než prestali ich predávať, tak som pár nakúpil do zásoby. Keby náhodou ich nebudeš potrebovať," žmurkol na mňa. Pousmiala som sa.
"Takže to vyzerá tak, že si budem kupovať nylonové, ktorým som sa tak vyhýbala," potichu som sa zasmiala.
"To už bude na tebe," usmieval sa majiteľ. Brigádnik stihol zmiznúť z nášho pôsobiska.
"Ale, teda ešte stále máte tie kovové struny?" opýtala som sa.
"Pravdaže. Hneď ich prinesiem zo skladu," iba palcom ukázal za seba a nachvíľu zmizol vo dverách, než sa v rýchlosti vrátil V ruke držal malú krabičku.
"Výborne," potešila som sa, že nebudem musieť ešte používať nylonové. "Dali by ste pre mňa odložiť tie kovové?"
Majiteľ sa zasmial. "Pre koho myslíš, že som ich kúpil do zásoby?"
"O to lepšie. Tak zaplatím," kývla som hlavou ku strunám.
"Dobre," prikývol majiteľ s úsmevom.
Naťukal cenu, ktorú som mu vyplatila (ledva som na to mala) a vyšla z obchodu. Pri východe z obchodu sa ku mne pridala Lisa.
"Chceš ísť na skúšku?" spýtala som sa jej. Zastali sme po pár metroch od hudobnín.
"Nemáme ešte čas?" odpovedala mi otázkou. Pomaly som prikývla.
"Jasné, že máme. Však som ti povedala, že ešte stihneme zájsť k vám. Aj tak sa Arian musí najprv vrátiť po svoju gitaru. Takže pôjdem s ním naraz. Len, že či sa nechceš pridať a pozrieť sa po dlhom čase ako nám to ide na skúšku."
Lisa sa trochu odmlčala.
"Vieš, čo? Pôjdem. Chcem počuť, ako ste sa zlepšili," usmiala sa. Druhýkrát za tento deň som si vydýchla. Jej prítomnosť mi dodávala istotu.
"To je dobrý nápad a dôvod," odobrila som jej rozhodnutie a pohli sme sa vpred.