8. února 2018 v 16:03 | Alex
|
Aj dnes prichádza ďalšia dávka (Ne)správnej lásky!
Dnešná časť je niečo na viac. V tejto časti nájdete aj anglický text - text piesne. S tým, že báseň/pieseň nepatrí mne, ale mojej dobrej kamarátke, ktorá ju pre mňa zložila, za čo jej veeeeeeľmi ďakujem ^w^ Takže enjoy it!
---
U nich doma som si od Lisy vypýtala osušku do kúpeľne.
"Ale uisti sa, že sa zamkneš," oznámila mi, kým mi podávala osušku do rúk.
"Jasné," prikývla som duchom neprítomná. Stále som myslela, že budeme hrať v bare. A poslednú pesničku som mala spievať ja.
Zatvorila som sa do kúpeľne, ale zabudla zamknúť. Keď som vliezla do sprchy, nechala som na seba padať skoro vriacu vodu. Snažila som sa uvoľniť od stresu z posledných dní. Všetko ubehlo tak rýchlo. Oprela som sa o stenu sprchového kúta a zatvorila oči. Jediným zvukom, dostupný mojim ušiam, bolo bubnovanie padajúcej vody zo sprchy na plastové dno sprchového kúta. Pripomínalo mi to bubnovanie Ryana, keď nás bavil svojím šialeným miš-mašom.
"Eeeh! Prepáč!" zvýskol chlapský hlas a zabuchli sa dvere. Bola som úplne vyhúkaná. Ani som ho nepočula vojsť.
"Arian?" ozvala som sa.
"No?" bol to on. Skoro som až počula, ako sa červenal za dverami.
"Prepáč, mala som zamknúť. Moja chyba," pohla som sa, že sa doumývam.
"Nie, to je dobré. Mal som počuť vodu," vydýchol. Prišlo mi až, že som ho cítila za dverami.
"Však dobré," zašepkala som, ale ozývalo sa to v kúpeľni.
Vyšla som umytá zo sprchy, utrela sa a obliekla. Vlasy som dala do turbanu z uteráku.
Otvorila som dvere, ktoré sa najprv zasekli o niečo pevné a potom povolili. Arian bol totiž celý čas opretý o dvere kúpeľne, kým som ich neotvorila, teda musel odskočiť. Keď som mu pozrela do tváre, tak uhol pohľadom. Aj v prítmí chodbičky bolo vidieť, ako veľmi sa červená.
"Bol si tu celý čas?" opýtala som sa ticho. Jemne prikývol.
"Mohol by si sa mi chvíľu venovať? Chcem skúsiť spievať. Aby som zvládla tú novú pesničku," hovorila som potichu ďalej.
"Dobre. Nemám problém," znova mi kývol na súhlas.
Pobrala som sa najprv do Lisinej izby, odložiť si veci.
Potom som sa vydala ku Arianovi do izby. Začula som, že tú pesničku hrá na akustike. Stále mi to znelo hrozne smutne. A ja som ju mala spievať.
Prešla som prah jeho izby. Zaregistroval ma asi kútikom oka, lebo prestal hrať a pohľad upriamil na mňa. Zrazu sa úplne začervenal a odvrátil.
Prisadla som si k nemu na posteľ a zložila si nohy pod bradu.
"Mala by si sa skôr vystrieť," napomenul ma potichu. Nechcelo sa mi odporovať, tak som ho poslúchla a nohy dala dole z postele.
"To je lepšie," udobril mi to. "Chceš sa rozospievať než začneme naplno?"
Chvíľu som premýšľala, napokon som mlčky prikývla.
Arian vydal tón na gitare a ja som sa ju snažila napodobniť. Rozcvičovala som sa polhodinu, kým si hlas zvykol aj na trochu vyššie tóny.
"Môžeme?" šepky sa ma spýtal a prsty na gitare pripravil na hru.
"Môžeme," kým som mu na odpoveď. Pohľad som zapichla do papiera s textom. Iba hudbu z gitary som vnímala.
Yours eyes, the shine so bright
But I'm not the one to share your sights
I remember the day I found you
I held your hands and saw tiny holes
On your arms too.
You were able to open up to me
But there are no strong feelings
Bound to me.
Everyone around seems lovely
But it's likely your brother
Doesn't love me.
I'm a bit scared
That there's someone else
Looking after your
More than I'm able to.
His arms can friendly hold you
Warmly and kindly I want too.
With lock my lips are sealed
And I'm standing at his field.
But at least when you release these note.
My boat in ecstasy with you floats.
I have found myself thinking
About you.
Every second I breathe for you.
I'm scared, yes I'm scared.
Of you looking at someone else.
Although I'm the closest
Yet closest friend.
Ako náhle som dospievala poslednú notu piesne bez refrénu, došlo mi to. Napísal to o nás dvoch. Hoci pár vecí tam bolo navyše, aby to skryl.
Pomaly som zdvihla zrak. Tiež po mne pozeral. Zľahka sa pousmial.
"Šlo ti to dobre. Dokonca do rytmu a výšky," pochválil ma spokojne.
Mala som pocit, že sa dusím z jeho pocitov. Vstala som bez slova a odišla z jeho izby.
Vrútila som sa k Lise, zabuchla dvere, oprela sa o ne a pomaly sa zosunula popri nich na zem. Lisa na mňa pozrela s nadvihnutým obočím.
"Čo sa deje? Však si spievala dobre. Vynadať ti za to nemohol," poznamenala sucho a vrátila sa nateraz k hre.
Zhlboka som sa nadýchla. A vydýchla.
"Ty si vedela, že tá pieseň patrí mne?" hovorila som potichu. Bála som sa to vysloviť nahlas.
"Iba slepý by si to nevšimol. Čo ty niekedy si," povzdychla si Lisa a pauzla hru. Otočila sa ku mne. V očiach jej bolo vidieť sklamanie.
"Lisa," zaskučala som a schúlila sa do klbka. Prisunula sa ku mne a objala ma.
"Hachiko. Upokoj sa. To bude dobré. Zvládneme to, dobre?" jej hlas bol chlácholivý. Pomaly som ju objala tiež.
"Čo mám robiť?" šepla som bezradne.
"Čo len uznáš za vhodné," pohladila ma Lisa po chrbte.
"Čo mi navrhuješ ty?" povzdychla som si. Kamarátka sa usadila oproti mne a zobrala mi dvár do dlaní. Tým ma prinútila pozrieť sa jej do očí.
"Nemôžem ti hovoriť, čo máš a nemáš robiť. Si skoro dospelá osoba a ja v tvojom veku. Nechaj si to uložiť v hlave s tým, že si dáš na čas. Nerozhoduj sa hneď. A hlavne nie v tomto stave," pousmiala sa na mňa. Inak som nemohla a tiež sa pousmiala.
"Tak dobre."
V tú chvíľu som bola vďačná za Lisu.
"Zahráme si niečo?" ukázala palcom za seba na telku, kde mala zapnutú hru pre jedného. Zachechtala som sa.
"Jasné, prečo nie," prikývla som. Aspoň si zamestnám myseľ.
Hrali sme dlho do noci pravdepodobne, lebo som začula buchnutie dverí a potom kroky na schodoch.
"Došli rodičia?" otočila som sa na zívajúcu Lisu.
"Hej. Teda myslím, že otec určite. Mama by mala byť na pracovnej cesty," potvrdila mi a vyvalila sa na zem.
Ako na rozkaz sa ozvali mužské hlasy od Arianovej izby.
"Čo si ešte zahráme?" preliezla som po štvornožky cez Lisu.
"Neviem. Možno vyber nejakú multiplayer adventúru. Už ani neviem, čo tam mám," mávla rukou zo zeme. Pousmiala som sa a začala sa jej hrabať v hrách. Mala ich naozaj veľa.
Lisa sa donaťahovala na zemi a napokon sa pridala ku mne s hľadaním dobrej hry. Práve, keď sa na dvere ozvalo klopanie.
"Ďalej," prizvala Lisa.
Dvere sa pootvorili a vykukla spoza nich strapatá hlava otca súrodencov. Usmial sa, keď ma uvidel.
"Aj dnes prespávať, Hachiko? Všetko v pohode doma? Či znova utekáš?" ich rodičia vedeli, čo sa dialo u mňa doma.
"Možno znova utekám," usmiala som sa na otca.
"Vždy si tu vítaná," žmurkol na mňa. "Inak všetko v pohode?"
"Jasné. Len už nemám vreckové," oznámila Lisa pokojne. Jej otec nadvihol obočie.
"To si už stihla minúť?" povzdychol si, ale usmieval sa ďalej.
"Tak trochu. Kupovala som hry. Ale vydržalo to dlhšie o dva dni," obhajovala sa.
"No, dobre. Len vieš, že ďalšie vreckové dostaneš až na budúci mesiac," oprel sa o zárubňu a založil si ruky na hrudi.
"Ja to prežijem," mykla ramenom.
Vždy som mala rada toto ich doťahovanie. Bolo mi však ľúto, že nič také som doma nemala.
"Ako si povieš. Tak ja idem spať. Znova vstávam skoro," kývol nám. Zrazu vyzeral staršie, ako tiene zvýraznili kruhy pod očami.
Pracoval na fabrike. Lisa mi spomínala, že čoraz viac ho zaťažujú v práci, kvôli tomu, že je vynikajúci pracovník.
"Dobrú," odpovedali sme mu s Lisou naraz.
"Brú," ozvalo sa iba spoza dverí a zatvorili sa.
"Bude v pohode?" šepla som Lise, lebo som nevedela ako ďaleko je od dverí jej otec.
"Ja už neviem. Tiež sa bojím o neho," posmutnela. "Aj Arian. Predsa už dávno nie je najmladší a jeho zdravie nevydrží do nekonečna."
"Hádam bude v poriadku. Ujo vždy bol milý. Nech mu zvoľnia v práci," povzdychla som si. Lisa iba prikývla.
"Tak dáme ešte jednu hru?" štuchla som do nej so zámerom ju rozveseliť.
"Hej. Dajme ešte tú adventúru," rýchlo sa psychicky postavila na nohy.
Našli sme jednu príbehovku, ktorá sa dala hrať ako multiplayer. Okolo jednej sme skončili s hrou a Lisa zavelila spať. I keď som videla na nej, žeby dokázala hrať až do rána a doobedu by spala.
Ozvalo sa jemné ťuknutie na dvere. Pozrela som udivene na Lisu.
"Poď ďalej," odvetila s myknutím pliec. Ja som sa zatiaľ presunula na rozostlaný matrac.
Arian vošiel do izby.
"Nebol som si istý, či ešte spíte," povedal vopred pri vojdení.
"V poriadku. Čo je?" vyzvedala rýchlo jeho sestra.
"Iba som chcela Hachi niečo povedať," odpovedal síce Lise, ale pozeral na mňa. Mlčky som pokynula hlavou, nech hovorí.
"Zajtra večer bude skúška," oznámil mi a odišiel.
"Och a čas nepovie?" zamrmlala ironicky Lisa.
"Však príde z brigády a vtedy sa pôjde," odvetila som ľahostajne.
"Plánuješ ísť zajtra večer domov?" spýtala sa ma a jaj hlava vykukla z postele, ako som ležala na matraci.
"Budem musieť," povzdychla som si a prehrabla vlasy.
"Vieš, že môžeš byť u nás aj cez týždeň," pripomenula mi.
"Ja viem. Ale stále musím byť doma, kým sa neosamostatním."
"No, po osemnástke sa môžeš odsťahovať, lebo budeš za seba plne zodpovedná," oponovala mi.
"Nebavme sa o tom," odbila som ju a mávla rukou.
"Ako si povieš," vzdychla trochu sklamane.
"Nechcela si ísť spať?"
"Veď hej, ideme."
Ešte vyliezla z postele, aby zhasla. Ja som sa zahrabala do periny, ako náhle bola tma. Moju myseľ zahrnuli myšlienky, že sa mi nechce ísť domov, ale nemala som kam inam ísť.
"Radšej spi," len som začula Lisu, ako zamručala z postele. Pousmiala som sa a snažila sa ju poslúchnuť.