14. dubna 2018 v 22:42 | Alex
|
Chýbal vám príbeh? Tak je tu ďalší! (Ne)správna láska s krásne novou obálkou, ktorú nájdete aj na
Wattpade! Tam ešte stále dobieham časti, ktoré sú tu už dávno zverejnené, ale netreba sa báť ^^ aj naďalej tam budem pridávať ostatok.
Takže na dnes si užite pekné čítanie pokračovania príbehu!
Prebudila som sa vystrašená na budík, ktorý som si nastavila na siedmu. Prehrabla som si vlasy a obzrela sa okolo seba. Bola som vo svojej izbe. Pomaly som to rozdýchala.
Vstala som, prezliekla sa, skontrolovala peňaženku s batohom a šla sa poumývať. Cestou do kúpeľne som začula hrkot v kuchyni. Asi sa aj Natsukio prebral. Ale nezaujímalo ma to a pokračovala som do kúpeľne. Neprekvapovalo ma, že tam pribudla zubná kefka. Schmatla som tú svoju a umyla si zuby. Po chvíli do kúpeľne nakukla Natsukiova hlava.
"Ešte dlho budeš? Chcem ísť aj ja," zachripel. Pohľadom ma začal hltať. Tepláky a voľné tričko. Čo mohlo byť na tom už sexy, že si ma obzeral tak chtivo.
"Už," zavrčala som a chcela vyjsť z kúpeľne.
Ocitla som sa natisnutá na stene. Zasyčala som, keď ma tak prirazil. Jeho pery sa priblížili k mojim...
Ohol sa a držal sa za brucho, ako som mu vrazila.
"Nedotýkaj sa ma," zavrčala som nenávistne.
"Ty jedna," sykol a narovnal sa, že ma znova priklincuje o stenu. Nastavila som mu koleno. Zosunul sa na zem od bolesti. Otočila som sa na päte a šla do svojej izby.
"Suka," začula som iba od neho. Poriadne som plesla dverami.
Z bytu som vystrelila ako stíhačka a vykašľala sa na svoje dvojča. Však je rovnako starý ako ja, nech sa postará sám o seba.
Prekvapivo ma Lisa čakala pred vchodom.
"Čo tu robíš?" odvetila som namiesto pozdravu.
"Nazdar. Iba tak ťa skontrolovať," pokrčila plecami.
"No," zatiahla som. "Fajn, nie som proti."
"Ešte, aby si bola," odvrkla pobavene.
"Môžem byť," oponovala som s úsmevom.
"Nemôžeš," namietla. Nadvihla som obočie.
"Keď myslíš."
Počastovala ma pohľadom, z ktorého mi naskočili zimomriavky.
"Nemyslím. Ja viem."
"Ok," kývla som.
"Včera večer bolo všetko v pohode?" boli sme už blízko školy, keď začala Lisa vyzvedať. Zamračila som sa.
"Tentoraz spal v sestrinej posteli. Hodila som do neho plnú tašku a vyhnala ho," hneď ako som to dopovedala, Lisa vybuchla smiechom.
"Stále lepšie, ako kopnutie do zadku."
"Možno."
"A dnes ráno?" vypytovala sa ma ďalej.
"Dnes ráno som ho zložila kolenom na zem," znechutene som zamrmlala.
"Ale. Čo sa stalo?" obočie jej vyskočilo až ku korienkom vlasov.
"Pritisol ma o stenu, tak som ho skrotila. Už mi povedal aj suka," vysvetlila som jej.
"Och, no výborne," ironicky zatiahla.
"Hej," prikývla som.
"Naozaj nechceš..." znova začala a znova som ju zastavila.
"Keď bude zle, porozmýšľam o tom," pousmiala som sa na ňu.
"Asi ťa nepresvedčím hneď, že?" povzdychla si.
Pokrútila som hlavou a cestou do triedy mlčala. Zrazu v triede mi došlo, že vlastne ten, pred ktorým som dnes ráno utiekla, bude sedieť vedľa mňa.
Keď sme si sadali do lavíc, tak Lisa mi pohľadom naznačila, či si nesadnem k nej. Rýchlo som zmenila miesto.
Do triedy sa hrnuli spolužiaci na poslednú chvíľu. Medzi nimi bol aj Natsukio. Hneď ako si všimol, že nie som na svojom mieste, zamračil sa na mňa. Opätovala som mu pohľad plný nevraživosti.
Sadol si za nás. S Lisou sme ho úplne ignorovali. Kontrovala som si poznámky od nej lebo niektoré mi chýbali. Cítila som však jeho pohľad na svojom chrbte. Akoby mi tam chcel prepáliť dieru. Ale odignorovala som ho úplne celú školu.
Vždy keď sa skúsil so mnou rozprávať, tak ma zavolala Lisa. Tým pádom som uprednostnila jej volanie. Ona bola v tomto prefíkaná. Stačil jej iba náznak toho, žeby niečo odo mňa chcel, už bola Lisa pri mne a odtiahla ma niekam preč.
Chytil nás až pri odchode zo školy.
"Hachiko! Už ma konečne budeš vnímať?!" skríkol po mne cestou. S Lisou sme zastali, len ja som sa otočila. Stihla som zachytiť jej prekvapený pohľad.
"Čo odo mňa chceš?" spýtala som sa ho chladne.
"Mal som ti niečo odkázať od mamy," hovoril trochu krotko a nervózne pozeral po Lise.
"To si mohol ráno," odvrkla som.
"Zabudol som," zamračil sa na mňa. Nervozita ho opustila.
"Och," zatiahla som ironicky.
"Že sa chce s nami obidvoma rozprávať. Niečo vraj oznámiť," pokrčil plecami.
"Výborne, takže, ktorý deň nemám byť doma?" uškrnula som sa. Jeho tvár sa ešte viac zachmúrila.
"Neviem. Asi nás chce vychytať obidvoch doma," zamrmlal.
"Ts. To bude náročné," zasmiala som sa neveselo. "Tak si mi to oznámil. Môžeš ísť. Kšá."
Zahnala som sa rukami, akoby som zaháňala túlavú mačku. Natsukio odfrkol.
"Aj tak predpokladám, že musíme ísť obidvaja domov. A je ešte nemám kľúče. Vraj mi ich dnes nechá spraviť," namietol namosúrene.
"Neodbytný," zamrmlala Lisa vedľa mňa. Myklo mi kútikmi do úsmevu, ale rýchlo som to ovládla. Bolo to určené iba mojim ušiam.
"Čo si povedala?" skočilo do nej moje dvojča.
"Nestaraj sa," prepálila ho pohľadom. Ledva som držala smiech.
"Fajn. Tak sa pohneme domov?" rozhodil rukami bezradne. Bol naozaj dobrý herec.
"Och, pravdaže," odvetila som ľahostajne.
S Lisou sme pokračovali a Natsukio nás nasledoval. Cítila som ťaživú atmosféru na svojich pleciach. Pochádzala od môjho brata. Zamračila som sa namrzene. Lisa na rozdiel odo mňa vyzerala uvoľnene. Ale iba vyzerala. Až potom som si všimla, že má zaťatú sánku od napätia v jej tele.
"Ozaj, teba som si všimol už v piatok. Dosť sa kamarátite. Ako sa vlastne voláš? Vypadlo mi to tak trochu," prvý preťal ticho počas cesty.
"Som Lisa. Teší ma, brat Hachi. Dokonca som o tebe počula aj od svojho vlastného brata, ale nie v dobrom," usmiala sa ponad plece. Falošne. Striaslo ma.
"Od brata? Ja som stretol tvojho brata? Počkať! Je to ten, ktorý si myslím, že je?!" najprv znel zmätene, potom vyzeral, že sa mu vyjasnilo.
"Áno," zatiahla posmešne. "To bol ten fešný spevák v kapele, ak si spomínaš."
Natsukio doslova zavrčal, až som na neho letmo pozrela. V očiach sa mu odrážal hnev.
"Ten kretén, ktorý siahol na Hachiko," zavrčal.
"Ten kretén," zdôraznila slovo kretén, " je môj brat a Hachi pozná dlhšie ako ty. Má právo nárokovať si ju."
"Hej! Mňa si tu nikto nárokovať nebude!" skríkla som po nich, ale zrejme ma prepočuli, alebo ignorovali.
"Som jej brat a je prirodzené si chrániť sestru, nie?" vrčal do Lisy.
"Tak stačilo!" vkročila som medzi nich. Až vtedy sa mi dostalo ich pozornosti. Najprv som sa otočila na dvojča.
"Nie, nie je normálne si chrániť sestru takýmto spôsobom!" pichla som mu ukazovákom do hrude. Potom na Lisu som zamierila.
"A nikto si ma tu nárokovať nebude!" zopakovala som. Tá sa na mňa iba nevinne usmiala.
"Ale... ale..." zakoktal sa Natsukio.
"Žiadne ale! Proste čuš!" zavŕtala som sa nahnevane pohľadom do neho. Porazenecky sklopil hlavu.
"S tebou si to vybavím neskôr," fľochla som pohľadom smerom k Lise. Tá sa naďalej tvárila nevinne.